Vo štvrtok 13. marca v Turčianskej galérii slávnostne otvorili dve výstavy venované kresbe.
Prvú z nich pripravila galéria v spolupráci s organizačným štábom Bienále kresby Plzeň. Najlepšie diela z tohto medzinárodného podujatia v roku 2012 si teraz môžete pozrieť v Martine. Na výstave nazvanej KRESBA nájdete aj práce 10 slovenských autorov, ktorí v rámci bienále vystavovali.
Druhá výstava pod názvom BOLO NEBOLO je venovaná tvorbe Jaroslava Vodrážku, pri príležtosti 120. výročia jeho narodenia a 30. výročia úmrtia. Môžete si pozrieť diela plné nehy, poézie, no i humoru, ktoré Jaroslav Vodrážka vytvoril v rokoch 1923 – 39 keď žil v Martine a v rokoch 1956 – 73 keď ho navštevoval. Návštevníkov určite potešia aj knižné ilustrácie. Veď jeho rozprávkoví a zvierací hrdinovia sprevádzali detstvom viac generácií. Prinášame vám videoreportáž z dvojvernisáže a informácie o oboch výstavách.
KRESBA – výber najúspešnejších slovenských a zahraničných autorov na Bienále kresby Plzeň
Medzinárodné bienále kresby Plzeň sa v Českej republike uskutočňuje pravidelne každé dva roky už od roku 1998. Je zamerané na jednofarebnú kresbu vo formátoch do 100 x 70 cm, ktorú chce podporovať. Získalo si osobitý profil i záujem umelcov a verejnosti doma i vo svete.
Organizátorom je združenie Bienále kresby Plzeň. Diela na výstavu vyberá medzinárodná porota. Udeľuje ceny domácich i zahraničných inštitúcií a ocenenie Short List.
O význame a úspechoch plzenského podujatia svedčí fakt, že má podporu doma i v zahraničí. Koná sa pod Záštitou Ministerstva kultúry ČR, regiónu i mesta Plzeň, jeho kultúrnych inštitúcií, Západočeskej univerzity v Plzni, Únie výtvarných umelcov v plzenskej oblasti. Je zaradené do programu Európskeho mesta kultúry Plzeň 2015. Medzi jeho zahraničnými partnermi sú Medzinárodná asociácia umenia – Európa (IAA – Europe), organizácie umelcov v Nemecku, Maďarsku, na Slovensku a v ďalších krajinách, spolupracuje s akadémiou vo Wroclawi.
Na podujatí sa úspešne zúčastňujú aj autori zo Slovenska. Lýdia Jergušová – Vydarená v roku 2004 získala ocenenie Short List, Rastislav Podoba získal v roku 2008 Cenu AIA – EUROPE, Róbert Makar v roku 2010 a Veronika Rónaiová v roku 2012 Cenu Maďarskej asociácie grafických umelcov.
V medziobdobí bienále uskutočňujú organizátori pod názvom Najlepšie diela Bienále kresby Plzeň výstavy výberu prác z jednotlivých ročníkov. Stretávajú sa s nimi, aj opakovane, návštevníci vo viacerých krajinách Európy (Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Veľká Británia, Taliansko …) a v USA.
Na Slovensku sa po prvý raz konala takáto výstava (zo 7. bienále) až v roku 2011 vo výstavnej sieni Slovenskej výtvarnej únie v Bratislave. Podujatie však patrilo k najrozsiahlejším prezentáciám medzinárodného plzenského bienále v zahraničí (popri výstavách výberových kolekcií v Chicagu (2007) a v Szombathely v Maďarsku roku 2013)
Priame stretnutie s bienále a hlbšie poznanie podujatia cez výstavu v Bratislave malo ohlas a vyvolalo záujem návštevníkov i umelcov. Medzi autorov zo Slovenska, ktorí zaslali svoje práce na ďalší 8. ročník bienále kresby v Plzni v roku 2012, pribudli mnohé nové mená.
Na 8. bienále v roku 2012 prihlásilo 437 umelcov z 38 krajín sveta až 1603 kresieb. Po neľahkom a starostlivom posudzovaní medzinárodná porota na výstavu vybrala 138 prác od 112 autorov z 30 štátov. V tomto náročnom výbere obstálo 7 výtvarníkov zo Slovenska - Mária Balážová, Ladislav Berger, Ján Kudlička, Štefan Oslej, Ivan Slovenčák, Pavol Truben a Veronika Rónaiová, ktorá získala aj cenu. Kvalitu 8. ročníka potvrdil aj doteraz najväčší počet ocenení, ktoré udelila porota – 10 cien a 20 Short List – čestných certifikátov najvyššej kvality.
Preto sa usporiadatelia Turčianska galéria v Martine a Bienále kresby Plzeň opäť rozhodli pripraviť výstavu z bienále. Aby v ďalšom regióne Slovenska, kde je viacero stredných i vysokých škôl s výtvarným zameraním, predstavila kresbu z Plzne, tentoraz v koncepcii dvoch kolekcií – diel slovenských autorov ocenených na bienále od jeho vzniku a súboru výberu prác z ostatného 8. ročníka v roku 2012 pod názvom KRESBA – výber najúspešnejších slovenských a zahraničných autorov na Bienále kresby Plzeň
Návštevníci uvidia celkom 72 kresieb z 19 krajín sveta. Medzi nimi autorov z Nemecka, Poľska, Maďarska, Česka, Francúzska, Slovinska, Fínska, Rakúska, Rumunska, Ruska, Veľkej Británie a Írska, Turecka, Indie, Austrálie, Japonska, Argentíny, USA a Slovenska. Medzi držiteľmi cien Bienále kresby Plzeň 2012 je vystavený nositeľ Grand Prix Martin Zálešák (ČR), Tereza Reichová(ČR), Libor Juřena (ČR), Slawomir Grabowy z Poľska, Balázs Kovács a Gábor Gyorgy Nagy z Maďarska, Andrej Pavlič zo Slovinska, Petr Boué z Nemecka, Toshio Yoshizumi z Japonska, už spomínaná Veronika Rónaiová zo Slovenska a mnohí nositelia ocenenia Short List.
V obraze výberu prác z ostatného ročníka bienále sa návštevníci teda stretnú najmä s ocenenou súčasnou kresbou, ale aj s dielami z pre nás menej známych kultúr. Kresby desiatich vystavujúcich umelcov Slovenska budú môcť vnímať aj cez tento uhol pohľadu.
Hoci je medzinárodné Bienále kresby v Plzni zamerané na čiernobielu kresbu do formátu 100 x 70 cm a umelci vystavujú kresbu ako samostatnú umeleckú výpoveď, podujatie vôbec nie je mimo celého súčasného diania v celej jeho šírke a bohatosti. Niekedy vystavené kresby pochádzajú priamo z celku intermediálnych diel, inštalácií a projektov autorov.
Kresba ako disciplína umenia je stále príťažlivá, je nezastupiteľná. Aj v dnešnom postkoncepuálnom myslení. Tvorcom i nám umožňuje najpriamejšie stretnutie s ľudskou mysľou. Práve pre tieto jej vlastnosti a bohaté možnosti výpovede sa k nej vracajú autori zo všetkých oblastí i generácií súčasného vizuálneho umenia. Stretáme ich aj v tejto vystavenej kolekcii.
Dana Doricová, kurátorka výstavy
Bolo nebolo. Jaroslav Vodrážka zo zbierok Turčianskej galérie.
29. 11. 1894 Praha (Česko) – 9. 5. 1984 Praha (Česko)
Výstavu pripravila Turčianska galéria na počesť 120 rokov od narodenia a 30 rokov od smrti umelca.
Názov je inšpirovaný knihou spomienkových čŕt Jaroslava Vodrážku. Bolo-nebolo , v ktorej s úsmevným nadhľadom opisuje pôvod svojho vzťahu k Slovensku, martinské roky života plné práce a tvorby v oblasti detskej knihy. Vystavené diela galérii darovala manželka Ela Vodrážková – Vanovičová, narodená v Martine. Po smrti manžela v roku 1984 listom píše: „Dovoľujem si zaslať súbor grafických listov môjho manžela Jaroslava Vodrážku. Zaujímal sa o vznikajúcu galériu v Martine, ku ktorému prilnul a rád sa do neho vracal. Viaceré z týchto listov vznikli v Martine, alebo v Turci. Nuž prijmite ich darom.“ Dar tvorili diela v hodnote 100.000,- Kčs. Jej krátky, emotívny list vystihuje zámer a cieľ výstavy, ktorá bude o vzťahu a láske Vodrážkovcov k Martinu, pohľadu umelca na Martin v rokoch 1923-1939, kedy tu žil a v rokoch 1956-1973, kedy Martin navštevoval a výtvarne ho skúmal a dokumentoval.
Martin bol v roku 1923 malým šesťtisícovým mestečkom. Mal však početnú vrstvu mladej inteligencie. Popri literátoch sa formovala výtvarná vrstva a čoskoro tvorila slovenskú výtvarnú elitu. Do tohto prostredia prichádza ani nie tridsaťročný Jaroslav Vodrážka na reálne gymnázium za profesora kreslenia. Inšpirovala ho krajina nevídaného koloritu a priťahovala mentalita martinskej pospolitosti. Jeho život v Martine bol hektický, plný intenzívnej pedagogickej činnosti. Do kresliarne gymnázia prichýlil aj prvý typografický kurz. Bol pri zrode počiatkov bábkového divadla. Podnecoval vlastivedné záujmy žiakov, zbierali porekadlá, svadobné vinše. Organizovali umelecké podujatia, podnikali rôzne zábavy. Usporiadal veľkolepý majáles na Stráňach. Martin zohral podstatnú úlohu aj v jeho súkromnom živote. Spoznal sa s Gabrielou Vanovičovou, s ktorou sa v roku 1929 oženil. Našiel v nej chápavú partnerku s ktorou žil dokonalom rodinnom súzvuku. Mala muzikálne nadanie, študovala hudbu a venovala sa poézii. Po svadbe si postavili rodinný dom s malým ateliérom na Fučíkovej ulici. Pri dome si Vodrážka vysadil lesík a záhradu, ktorú kultivoval a miloval. Láska ku stromom ho viedla k organizovanému vysádzaniu stromov. Založil Okrášľovací spolok a vysádzali stromy v Martine a jeho okolí. Postavil dom, zasadil strom a v roku 1930 sa narodil syn Jaroslav, , ktorý zdedil po mame hudobné nadanie. Pôsobí ako organový interprét a improvizátor. Vodrážka sa k Martinu citovo pripútal, vedel, čo mestu chýba a snažil sa ho zveľadiť. V auguste 1939 na pozadí politických zmien prepúšťali českých profesorov, medzi nimi aj Jaroslava Vodrážku. Martinčania ho nechceli pustiť, núkali mu v Matici prácu výtvarného redaktora. Neprijal túto ponuku a v júli sa s rodinou sťahuje do Čiech. Odchod z Martina bol prináhly. Vytrhol ho z pokojného a radostného života naplneného horúčkovitou činorodosťou, vitálnym nepokojom, ktorým bol prestúpený celý jeho život pod turčianskymi stráňami. Prerušili sa priateľstvá, rodinné kontakty. O mesiac nato vypukla 2 svetová vojna. V Prahe si našli Vodrážkovci byt na Letohradskej 8. Bola to tichá ulica kde oknami pozerali cez dláždenú ulicu do okien domov na druhej strane. Do kvetináča na parapet zasadili traviny, skorocel, púpavu a hluchavku. Pripomínali im prírodu uprostred veľkomesta. V pracovni umelca boli masívne police knižnice vyrobené martinským stolárom, plné vzácnych kníh. Grafika Rembranta bola pre Vodrážku inšpiračným zdrojom, z ktorého čerpal citlivosť, ľudskosť a súcit vypovedaný s takou prostotou. Na stene mal zavesený lept Cigánska tragédia, ktorý vznikol v roku 1921 po jeho prvej študijnej ceste na Slovensko. Pracovňu zútulňovala keramika zo zbierok manželkinej martinskej rodiny. Po skončení vojny nedočkavý Vodrážka prichádza s rodinou navštíviť svoj Martin. Každý rok potom letovali v Martine a od roku 1956-1973 býval u rodiny J. Vavru na Odtokoch č. 15, kde ho vždy radi privítali a on mohol zas obdivovať martinskú záhradku. Na potulkách po okolitej prírode kreslil horské pasáže, lesné zákutia, husté porasty, stromy, sucháre, kvety, hmyz aj bezvýznamnú burinu, v ktorej objavil jej prostú krásu. Na Martinských holiach tvoril vo veľkom vzrušení, pozoroval život oblakov. „ Ležal som v doline obkolesený horami. Keď sa oblaky zrazili, vytvárali divoké bojové útvary, inokedy zasa tiahli v pochode. V Martine boli celkom iné ako všade inde. Čítal som v nich v záhradke v Odtokoch, v poli som pozeral na ich krásu“. Kresby a etudy letmých pozorovaní, útržky akcií, detaily spôsobu života, turčianska kvetena, papradina, lopúšie, šalvia núkali sa mu na kresbu. Martin poskytoval Vodrážkovi aj národopisný materiál. Na bývalej Horváthovej ulici v spustnutej záhrade stál ateliér národopiscu Pavla Socháňa, prvého slovenského fotografa ľudových krojov. Tam videl v debničkách fotografie starých Martinčanov.
Aj Martinské jarmoky mu poskytovali obraz života ľudí z okolitých dedín. V krčmičkách Na riadku, či u Kašubov, stretával martinských žobrákov a iné bizarné postavy starých Martinčanov. Mnohé sa mu stali námetmi v grafike či kresbe. Vodrážkova tvorba je ako život. Všetko s čím sa stotožňoval, nachádzal okolo seba. Nepotreboval exotiku, stačilo mu čerpať zo svojej zeme, z blízkych kontaktov a zo seba samého. Disponoval zriedkavým darom poľudšťovať. Dokázal sa vžiť do vecí a javov, živej a neživej prírody. Vedel dať aj neživým veciam životné teplo, ktoré potom vyžarovalo z každej jeho kresbičky. V Martine vznikali Vodrážkove drobné grafiky. Rád chodieval do okolia a zžíval sa s prírodou Turca. Spoznal Blatnicu, Necpaly, Sklabiňu, Šútovo či Strečno. Lákali ho vrchy i doliny. Motívy si zaznačoval priamo na zinkové doštičky pokryté asfaltom a doma ich vyleptal. Zaznamenával figurálne námety, zariadenie kováčskej dielne za kostolom, kováča Marka z Blatnice, martinského tuláka Ďura, ľudí na malej stanici. Miloval zimné motívy z okolia. Vyleptal aj mŕtveho bociana s obžalujúcim názvom Smutná trofej, či námet grafiky Starý kôň, ktorý kreslil priamo vonku. Tento lept patrí k najlepším z martinského obdobia. Starý kôň stojí opustený pod rozseknutým stromom a okolo prázdnota.
Príchodom Jaroslava Vodrážku do Martina začína nová éra slovenskej knižnej kultúry. Na Slovensku nebolo ilustrátora, ktorý by sa venoval výlučne detskej ilustrácii. Vodrážková výtvarná interpretácia, je sugestívna a živá. Preniká do detskej predstavivosti nevtieravo s citom a príťažlivo. Ilustrácie sú poetické, nežné a humorné, mnohé pripomínajú dnešné komiksy. Kreslený príbeh zajačika z kapustniska, ktorý sa dostane medzi ľudí, ožení sa a na svadobnú cestu ide do Afriky inšpiroval Jozefa Cígera-Hronského napísať k Vodrážkovým obrázkom text.
Patrím ku generácii deti, ktoré vyrastali spolu s Vodrážkovými postavičkami, milovali veselé príhody Smelého Zajka a dojímali sa príbehom Starého Bodríka. Rôzne udalosti, ktoré priniesol život, mi boli povedomé, známe zo spomínaných rozprávok. Našla som medzi nimi podobnosť až zhodu. Verím rozprávkam.
Viera Babjaková – kurátorka výstavy
Foto: Autor, Turčianska galéria